Zdroj: Wikipedia
Výskum osobnosti zaujíma v súčasnosti popredné miesto v biologickom výskume. V každom prostredí živočíšnej ríše vedci skúmajú postoje, nálady a zvláštnosti takých odlišných organizmov ako sú pichľavky, žralok mačkovitý, albatrosy, zebrička austrálska, paviány, ovca hruborohá, soby, morčatá, laboratórne myši – a čoraz častejšie aj evolučne staršie organizmy, ako sú chobotnice, rak pustovník, mravce, pavúky, včely, korčuliarky, vošky a sasanky.
K obľúbeným druhom vedcov skúmajúcich osobnosť patria vtáky. V troch európskych centrách na výskum osobnosti zvierat sledujú biológovia správanie voľne žijúcej sýkorky bielolícej (sýkorky veľkej, Parus major): v poľných laboratóriách Oxfordskej univerzity, v Holadskom ekologickom inštitúte vo Wageningene a v Ornitologickom inštitúte Maxa Plancka v Seewiesene.
V troch poľných laboratóriách je 5 kolov, ktoré z diaľky pripomínajú stromy. Hneď ako sa otvoria posuvné svere, kamera zaznamenáva každý skok, každý pohyb. Zostane vták vystrašene čupieť pri vchode do klietky alebo zabudne na akúkoľvek opatrnosť a preskúma všetkých 5 “stromov”? Namerané údaje potom prevedú do bodovacieho systému: ak sýkorka v priebehu 60 sekúnd navštívi aspoň 4 stromy, dostane 10 bodov a je klasifikovaná ako rýchly prieskumník. Ak štvrtý strom nedosiahne ani po dvoch minútach, dostane hodnotenie 0 bodov a titul pomalý prieskumník. Aby sa vylúčilo, že test je iba momentálnym chvíľkovým prejavom osobnosti sýkorky, v určitých intervaloch sa opakuje. Vedci si chcú byť istí, že namerané hodnoty odrážajú pevnú osobnostnú črtu jej charakteru. Biológovia chcú okrem toho objasniť, či sa jednotlivé charakterisktiky správania vyskytujú samostatne alebo v kombinácii s inými prejavmi, napríklad s odvahou riskovať alebo s agresivitou a – čo je dôležité, či si sýkorky s rôzmymi typmi osobnosti vo voľnej prírode hľadajú vlastné stratégie prežitia.
Dingemanseho tím si pri sýkorke bielolícej všimol, že jedince s vyšším počtom bodov pri objavovaní nie sú veľmi milými susedmi. Pokiaľ ide o jedlo alebo teritórium, púšťajú sa do konfliktov s konkurenciou a zvyčajne sa presadia. Neustúpia dokonca ani nepriateľom – sojkám, vranám, strakám či mačkám. Z radov týchto odvážlivcov pochádzajú sýkorky, ktoré lietajú na veľké vzdialenosti a najradšej sa zdržiavajú vo veľkých kŕdľoch.
Podľa Dingemanseho údajov nie sú ani plachejšie jedince v boji o prežitie o nič menej úspešné ako tie odvážne. Volia len iné stratégie, jednou z nich je napríklad tolerantnosť.
Viac plaché sýkorky vychádzajú s ostatnými dobre, vyhýbajú sa preplneným miestam a veľkým kŕdľom. Najlepšie sa cítia v malých skupinách s jedincami svojho druhu, ktoré sú rovnako opatrné ako ony. Keďže sa rozhodujú pomalšie, často si všimnú veci, ktoré ich rýchlym druhom lietajúcim na veľké vzdialenosti uniknú – napríklad drobné skrýše hmyzu. Tam si potom hľadajú potravu namiesto toho, aby sa zapájali do bitiek na známych krmoviskách. Zmenám vo svojom prostredí venujú osobitnú pozornosť a flexibilne sa im prispôsobujú.
Život sýkorky bielolícej v európskych lesoch určuje rytmus kvitnutia jej hlavného kŕmneho stromu, ktorým je buk. Raz za niekoľko rokov má viac plodov ako inokedy v období medzi tým si musia sýkorky vystačiť s menším množstvom potravy. Prvým dôležitým zistením je, že v rokoch, keď je málo bukvíc, majú z radov samčekov najlepšiu šancu na prežitie najpomalší prieskumníci. V prípade samičiek sú to, naopak, najrýchlejšie prieskumníčky. Samčeky preto, lebo sa nezúčastňujú na konkurenčnom boji o obmedzené zdroje potravy a hľadajú si vlastné spôsoby obživy, a samičky preto, lebo si nájdu potravu ako prvé a vytlačia tým ostatné samičky. V rokoch hojnosti sú ich vyhliadky presne opačné: priaznivé pre rýchlejších prieskumníkov, lebo si obsadia výhodné teritóriá bohaté na potravu, a rovnako dobré pre pomalé prieskumníčky, ktoré sa vyhýbajú konfliktom.
Zdroj: GEO august 2016, Osobnosti zvieracej ríše