Mnohé baktérie sú pohyblivé. Vďaka bičíku plávajú rýchlosťou niekoľko mikrometrov za sekundu.
Profesor Vladimír Petrovič Skulačov v knihe Vzrušujúce cesty bioenergetiky popisuje, ako sa vedci pokúšali „chytiť baktéru za chvost“. Suspenziu baktérií dali do mixéra. Väčšina ostala neporušená, ale bola zbavená bičíkov.
Pri ďalšom pracovnom postupe bičíky centrifugovaním oddelili v čistom stave a potom ich vstrekli králikovi do krvi. Imunitný systém králika odpovedal na vpád cudzorodej látky tým, že syntetizoval protilátky na bielkovinu bičíkov. Potom protilátky z krvi izolovali a chemickým postupom ich prilepili k podložnému sklíčku.
Ako je známe, protilátky sú schopné veľmi pevne viazať tú bielkovinu, ktorá vyvolala ich tvorbu. Na podložné sklíčko pokryté protilátkou sa nanesú kvapky tekutiny s baktériami a trpezlivo sa čaká, kým sa niektorý smoliarsky mikrób dotkne svojím bičíkom povrchu sklíčka.
Jedna baktéria sa už priblížila k podložnému sklíčku, ale odrazu zmenila smer pohybu a odplávala na inú stranu. Po čase sa jedna vyrútila rovno na sklíčko, vzápätí zmenila smer pohybu a chytila sa. Bolo vidieť, že sa krútila na jednom mieste, priviazaná k podložnému sklíčku neviditeľnou niťou.
Je zaujímavé, ako chytená baktéria riešila problém úniku zo zajatia. Nie je jašterica, nemôže pustiť chvost, keď sa jej zacvikne do klepca. Vybrala si iný spôsob, ako sa zachrániť. Po 40 minútach márnych pokusov oslobodiť sa, naša baktéria sa jednoducho rozdelila na dve polovice. Z dvoch nových buniek jedna ostala pripútaná ku sklíčku, druhá sa oslobodila a hneď odlávala z nebezpečného pásma.