Foto: Autor
Autori Michael Tomasello a Juliane Kaminski publikovali článok vo vedeckom časopise Science pod názvom “Ako nemluvňa, ako pes” (v origináli “Like Infant, Like Dog”).
Vedci objavili prekvapivé sociálno – kognitívne schopnosti u psov, ktorými nedisponujú ani jeho najbližší príbuzní – vlci, ani iné veľmi inteligentné cicavce, ako napríklad ľudoopy.
Prvý experiment, ktorý naznačoval nezvyčajné sociálno-kognitívne schopnosti, bola komunikačná úloha. Kúsok jedla bol vložený do jednej z niekoľkých nepriehľadných misiek. Následne človek ukáže prstom na túto misku. Pes ihneď usúdi, že v miske je jedlo. Pre pochopenie v hlbšom význame musíme dodať, že pes musí spracovať informácie ako napríklad – prečo človek ukazuje na nezaujímavú misku, prečo je toto gesto dôležité pri hľadaní jedla?
Psie výsledky v tejto úlohe sú prekvapivé, pretože hoci to vyzerá jednoducho pre ľudí (nemluvňatá toto riešia okolo svojho roku života), ľudoopi ani vlci to nedokážu.
Podľa domestikačnej hypotézy vznikli tieto špeciálne schopnosti ako adaptácia na interakciu a komunikáciu v prostredí ľudskej spoločnosti, v ktorom žili viac ako 10 000 rokov.
Ďalší experiment je o stálosti objektov. Nemluvňatá sa správajú trochu divne. Predstavte si, že skryjeme hračku na miesto A niekoľko krát a nemluvňa ju na tomto mieste vždy nájde. Potom skryjeme hračku na miesto B, rovno pred jeho očami, a nemluvňa ju hľadá znova na mieste A. Niektoré teórie túto chybu vysvetľujú tak, že dieťa si všíma nielen objekt, ale aj dospelého „učiteľa”. Dospelý zaujme detskú pozornosť, poukazuje na svoje pohyby a teda nemluvňa chápe pôvodný ukrývací čin ako poúčanie, kam hračka patrí. Keď ju potom skryjeme na miesto B, nemluvňa už má naučený všeobecný princíp o správnom umiestnení hračky.
Počas pokusu sa deti „mýlili” oveľa častejšie, ak dospelý predvádzal ukrývanie na miesto A za spoluúčasti rôznych pedagogických podnetov – očného kontaktu, oslovenie menom. Nemluvňatá zjavne verili konaniu dospelého viac ako vlastným očiam.
Nuž a v pokusoch sa psy správali rovnako ako nemluvňatá! Takéto pedagogické podnety však už nemajú žiaden vplyv na vlkov, ani ak sú od mala vychované ľuďmi. Vždy sa riadia len tým, čo vidia. Toto zistenie potvrdzuje domestikačnú hypotézu.
Veľmi zaujímavý je však jeden rozdiel medzi psami a deťmi. Vedci pozorovali, že pes nespraví chybu, ak človek, ktorý skrýva vec na miesto B je iný ako človek, ktorý skrýva vec na miesto A. Deti robia chybu stále, bez ohľadu na to, či sa „učiteľ” mení alebo nie. Vedci to vysvetľujú tak, že dieťa vníma učenie ako samotné učenie, prijímajú inštrukcie od všetkých dospelých rovnako, pokladajú ich za všeobecné kultúrne pravidlo.
Naproti tomu psy sú vnímavé iba na komunikáciu s človekom vždy v aktuálnej situácii. Možno je to druhová/medzidruhová záležitosť – pravidlá sa môžu zovšeobecňpvať len v rámci duhu.
Tieto objavené psie schopnosti nie sú normálne, prirodzené v tom zmysle, že psy ich nevyužívajú v rámci svojho druhu, na komunikáciu s inými psami. Tieto špeciálne schopnosti využívajú len v špeciálnych situáciach – na komunikáciu s človekom, v ktorej profitujú z prijímania povelov.
Domestikácia psov takto odhaľuje spôsob, ako sa môžu kognitívne schopnosti evolučne adaptovať na nové ekologické prostredie.